parabolická rovnica pre uvoľnenie | Vnútorný mier

Naposledy aktualizované 5. februára 2024 používateľom Roger Kaufman

Skrytý poklad: Hľadanie vnútorného pokoja

Parabolická rovnica pre Letting Go | Vnútorný pokoj - Vo víroch každodenného života, kde sa hodiny nikdy nezastavia a vlny života nás neustále vyzývajú, sa skrýva poklad, ktorý mnohí hľadajú, no len málokto ho skutočne nájde: vnútorný pokoj. Je to tichá oáza v púšti hluku, kotvisko v rozbúrených moriach, tichý šepot istoty v harmónii v chaose pochybností.

Vnútorný mier nie je len stav pokoja, ale voľba, umenie žiť, ktoré nám umožňuje vibrovať v harmónii s melódiami existencie. Je to umenie prijať chaos bez toho, aby sme sa v ňom stratili, schopnosť objaviť večnosť v tichu medzi dvoma údermi srdca.

Ako však dosiahnuť tento legendárny stav? Je to cesta vydláždená odovzdaním sa okamihu, prijatím nezmeniteľného a odvážneho objatia súčasnosti. Vnútorný pokoj je tichá revolúcia proti nepokojom sveta, jemná vzbura proti hluku. On je ten Mut, povedať „nie“ búrkam vonku a „áno“ vetru, ktorý šepká vo vnútri.

Každý nádych môže byť aktom vzbury, o krok bližšie k srdcu pokoja. Zatvorte to Okopočúvajte rytmus svojho vlastného dýchania a možno, len možno, tam nájdete prvé tóny veľkej symfónie, ktorá vo vás hrá od počiatku vekov - symfónie vnútorného pokoja.

Cituje rovnicu paraboly | Čo ak chcete mať vždy pravdu?

Niekde na svete niekto robí niečo, čo sa vám nepáči. Vaším prvým impulzom môže byť povedať mu alebo jej, že sa mýli.

Ale čo ak chcete mať vždy pravdu?

Každý z nás pozná ten pocit mať pravdu.

Všetci chceme, aby bol náš názor ten správny a aby s nami všetci ostatní súhlasili. Ale čo ak nemáme vždy pravdu?

Ak chcete mať vždy pravdu, zistíte, že svet je nedokonalý a pokúsite sa ho zlepšiť. Potom však nečakajte, že dosiahnete vnútorný pokoj. - Neznámy

Ak vy vnútorný mier Ak ho chcete nájsť, hľadajte v sebe falošné presvedčenia a očakávania. Pokúste sa zmeniť ich, nie svet – a buďte vždy pripravení sa mýliť. - Neznámy

Krátka parabolická rovnica pre uvoľnenie | Ži alebo buď žitý

Potreba vlastniť a mať nám môže brániť vidieť bohatstvo, ktoré máme k dispozícii.

Teraz je tu jeden skvelý Parabolická rovnica nechať ísť, aby ste dosiahli vnútorný pokoj:

Vedro na vodu | Parabolická rovnica

Žil raz muž, ktorý strávil celý svoj život Life dlho so sebou ťahal drevené vedro.

Toto vedro bolo naplnené vodou – nazýval to jeho sladká voda.

Veľmi opatrne naberal vodu z tejto nádoby, aby sa napil, keď bol vysušený, a určite si nabral ruky priamo do vody, aby si postriekal tvár, keď bol vyčerpaný.

Pravidelne používal vodu zo svojej nádoby, aby ukázal ostatným a tiež polieval niektoré úplne suché rastliny a tiež ovocné stromy.

Je záhadou, že voda nikdy nedošla.

Vždy sa zdalo, že toho bolo dosť.

Napriek tomu bolo vedro s vodou ťažké a rukoväť by sa mu zarezala do rúk.

Odštiepené strany dreveného vedra sa oňho škrabali a rezali mu aj nohy.

Okrem toho mu vedro s vodou bránilo dostať sa na vrcholky blízkych hôr a tiež mu bránilo preraziť si novú pôdu – cítil však, že to nie je potrebné, pretože mal svoju čerstvú vodu.

Úľava

Jedného dňa narazil na nádherný vysoký útes.

Skúmal okraj a zistil, že jeho dlhá cesta ho skutočne vyčerpáva viac priniesol.

Toto bolo úplne prvýkrát, čo videl more a bol šokovaný!

Nedokázal pochopiť jeho hĺbku ani šírku jeho dosahu po celej zemi.

A potom si to všimol.

Voda v jeho vedre bola len nepatrným zlomkom celkovej vody.

Bola to len ochutnávka toho, čo bolo nekonečne ľahšie dostupné a aj viditeľné.

Bez rozmýšľania vylial malú časť vody z vedra s vodou o okraj vysokého útesu.

Užíval si to, keď ho vietor premenil priamo na opar a opatrne ho zniesol, aby sa stal súčasťou pulzujúceho mora.

Tento impulz si nevedel vysvetliť.

Pravdepodobne sa zdalo len vhodné, aby vrátil trochu čerstvej vody k jej zdroju.

Tento čin ho takmer priviedol k rozchodom a naplnil ho pocitom úcty a majestátnosti.

Bolo to naozaj posvätné.

Pripadalo mi to ako jeho spôsob, ako rozpoznať posvätnosť všetkej vody – nielen vody v jeho konkrétnom vedre.

Opakoval akciu znova a znova, kým nebolo vedro prázdne.

Prvýkrát skutočne pocítil pohyblivosť vo svojom tele.

Rukoväť nádoby mu zľahka visela na mozoľnatých prstoch a ramená mal voľné a nezaťažené.

Prvýkrát videl, že jeho vedro je len vedro – jednoduchá nádoba.

Samotné vedro nebolo nič zvláštne. To, z čoho bolo vedro vyrobené, bolo naozaj jedinečné.

Ale na chvíľu tam bol aj smútok... pretože jeho vedro bolo teraz prázdne.

Ako presne by sa osviežil?

Ako by uhasil smäd?

Keď premýšľal o týchto obavách, zazrel neďaleko vysokú cestu, ktorá viedla hore úbočím hory.

V skutočnosti nikdy neuvažoval o tom, že by sa dal na takýto kurz, pretože ťažké vedro mu v tom neustále bránilo.

Teraz bol prázdny a ani on sa k nemu naozaj necítil viazaný.

Využil svoje novonájdené Freiheit a rozhodol sa odložiť vedro a ísť po ceste, aby videl, kam viedla.

Jeho ruky sa mierne rozkývali, keď zámerne stúpal po strmej, drsnej ceste, po ktorej ešte nikdy úplne voľne neliezol.

Niekto by sa mohol čudovať, prečo nikdy predtým neodložil vedro na odpočinok.

V podstate bol neustále zaneprázdnený nosením vedra, pretože sa bál, že si ho niekto sám vezme alebo ho prevrhne a vyleje mu čerstvú vodu.

A hoci by to určite nepriznal, bol tak pripútaný k svojmu vedru, že sa nedokázal prinútiť pustiť, ani na chvíľu. Moment.

Niekto by sa tiež mohol opýtať: K čomu bol ten muž pripútaný?

Vedro – alebo voda, ktorú obsahuje?

Nakoniec sa dostal na vrchol, kde sa postupne otáčal krúživými pohybmi, aby absorboval pohľad.

Jeho celý Life Dlho sa neustále držal stabilného, ​​rovného povrchu, na ktorom hrozilo len malé riziko rozliatia alebo poškodenia jeho vedra.

Vďaka tomu bol zážitok na vrchole hory ešte neuveriteľnejší!

Napriek tomu, keď prehĺtal, nastala mierna panika, keď si všimol, že má vysušené hrdlo a úplne sucho v ústach.

"Moje vedro!" povedal jemným, smutným a škrabavým hlasom.

Dezorientácia a zmätok

V tej chvíli sa obloha zatiahla, zdvihol sa vietor a začalo pršať.

Okamžite hľadal miesto, kde by sa mohol chrániť – ako vždy predtým, aby tomu zabránil Rain zriedil svoju živú vodu - alebo čo, pomyslel si.

Uvedomil si svoju hlúposť, otočil tvár skôr nahor a nechal na pery padať dážď.

Zložil ruky a nechal na seba padať dážď.

Napil sa z naplnených dlaní a potom si špliechal vodu na tvár.

Vyčistilo mu to prach a pot z tváre rovnakým spôsobom ako voda z jeho nádoby.

Uhasila jeho smäd rovnako ako voda z jeho nádoby. A stále ho to chladilo a osviežovalo.

Bol plný vďačnosti.

Bolo to za týchto rýchlych a krátkych dažďov, pretože oboje Slnko a teplo sa vrátilo takmer tak rýchlo, ako v skutočnosti prišli mraky.

Vrátil sa po ceste, aby si zobral vedro a zistil, čo má robiť.

Vysoké stúpanie dolu z hory ho zanechalo takmer takého vyprahnutého ako výstup, ale nemal ako naplniť vedro.

Napriek tomu bola v hlbokej priepasti rieka, ktorá sa vlievala do neďalekého oceánu.

Nemohol uveriť, že si to predtým nevšimol! Vzhľadom na to, že nádobu na vodu mal vždy pri sebe, usúdil, že sa nikdy nebude musieť obťažovať zháňaním vody inde.

Rieka iskrila šarmom a jej sladká voda ho lákala, no dostať sa tam s vedrom v ruke by bolo určite takmer ťažké.

Priepasť bola veľmi strmá a bola tiež husto pokrytá lístím.

Aj keby mal schopnosť dostať sa s vedrom dolu k rieke, určite by to nedokázal šanca dať znovu vstať s plným.

Bude musieť znova nechať vedro za sebou, aby sa dostal k vode, ktorú musel vydržať.

Čoskoro sa dostal na okraj rieky, kde uhasil smäd a tiež sa okúpal v jej búrlivých vodách.

Pozeral sa na svoje okolie z úplnej nížiny tohto údolia. Bol úžasne bohatý a plný Life.

V skutočnosti nikdy nevidel svet z tejto perspektívy.

To ho prinútilo premýšľať o tom, o čo ešte prichádzal tým, že nikdy neopustil úroveň, bezpečný kurz, ktorý mu umožňoval byť tak pevne priviazaný k vedru.

Prispôsobenie a tiež ocenenie

Potom ho čakalo ďalšie prekvapenie. Uvedomil si, že voda, ktorú skladoval vo svojej nádobe, sa nelíši od vody okolo neho.

Všetko to bola živá voda a bola všade!

Aj keby voda, ktorú vylial zo svojho vzácneho vedra do mora, bola jedinečná, skončila by v oblakoch a tiež by kvapkala späť na neho, planétu a tiež do rieky, z ktorej pil.

Uvedomil si, že samotné vedro a jeho ochranná povaha boli práve tie veci, ktoré mu bránili v pozorovaní a prístupe k sladkej vode inými spôsobmi.

Teraz, keď skutočne nechal svoje vedro za sebou, začal vidieť vodu všade!

Vodu našiel na vrchole každej exkurzie, ktorú urobil.

Nad vysokým útesom hučala voda. Malé prúdy vody kvapkali cez drsné korytá riek, aby sa zúčastnili riečneho tanca.

Nad nami sa zhromaždili ďalšie tmavé oblaky, ktoré sa pripravovali zhodiť vodu z oblohy.

Keď stál po kolená v rieke, uvedomil si, že voda, ktorú sa tak usilovne snažil chytiť a tiež zabezpečiť, je dosť divoká, nezastaviteľná a prítomná vo všetkom – a na miestach, kam sa nikdy neodvážil ísť!

Dal si ďalší dlhý dúšok vody zo svojich citlivých dlaní a tiež to ocenil.

dnes svoje vedro už neberie so sebou; ale vie, že voda je k dispozícii v hojnosti, kamkoľvek ide.

Parabola rovnica | vlastnosti

Ktorý Charakteristika má parabolu? Ako sa líši od podobenstva? Technické výrazy, autori a príklady.

zdroj: Nemčina v obrazoch

FAQ: Parabola rovnica